streda, 22. júla 2015

...a potreba druhého blogu




A tak som sa nakoniec rozhodla, že si založím blog ešte jeden. Táto myšlienka ma „trápila“ už istý čas a stále častejšie a častejšie som sa stretávala (a stále sa stretávam) s podnetmi, ktoré ma presvedčili, že to nebude až taký zlý nápad.

Svoj koláčikový blog, svoje prvé decko, milujem celým svojím srdcom a nikdy na neho nezanevriem. Nikdy ho neopustím, nezradím, neodignorujem a nezruším (jedine že by boli koláče nelegálne jedného dňa, potom by som ho asi musela dať dole...aj keď...). Stále budem piecť koláče a robiť tak svet krajším a znesiteľnejším miestom! Za posledný rok sa však môj život  veľmi zmenil a ja, ako tvor inteligentný, schopný prispôsobiť sa zmenám (Darwin by bol na mňa hrdý), som si tento svoj  pozmenený život silno obľúbila a cítim istú potrebu podeliť sa o niektoré jeho malé (jedlé) súčasti!

Pred rokom som sa začala cítiť zle, veľmi zle.  Niekoľko rokov som mala podozrenie, že sa moje telo a trávenie správa čudne, no časom som to akceptovala ako normálny fakt, veď aj v reklame na zelený jogurt tvrdili, že všetci sme bežne zdutí a nafúknutí a čo vlastne od života chceme, keď nejeme tie zelené jogurty! Už počas výšky som sa snažila stravovať (relatívne) zdravo, bola to pre mňa prirodzená vec. Čítala som etikety, prestala celkom piť kávu, nejedla žiadne biele pečivo, nepila sladené a bublinkové vody,  pila hektolitre čajov, nejedla sladkosti, nestravovala sa vo fast foodoch...Nikdy som nedržala žiadne diéty, snažila som sa len počúvať svoje vlastné telo. Ibaže to telo akosi nechcelo komunikovať, naše konverzácie boli nanajvýš mätúce, plné nepresných informácií.

Až do jari 2014.

To, čo sa najskôr zdalo ako reakcia na lieky proti bolesti sa behom týždňa zmenilo na momenty plné plaču, vyčerpania a nepokoja. Vyšetrenia, odbery, chudnutie, odmeraní lekári, milí lekári, pocit, že vám šibe, že si vymýšľate a simulujete, rezignácia, podpora okolia, ďalšie vyšetrenia a ďalšie odbery, schopnosť jesť iba biely chleba a ešte belšie croissanty, kruhy pod očami, prepadnuté líca, neznesiteľná únava, hrozba hospitalizácie, strach, beznádej.

Keď mi kamarátka, lekárka, s ktorou som sa delila o všetky (príliš) podrobné detaily odporučila pozrieť sa na fóra o istej diagnóze, pridali sa k tomu všetkému aj návaly plaču a odmietanie. Nemám všetky symptómy, TOTO to určite nebude, nebudem to čítať, nebudem sa tým zaoberať.

Môj fyzický stav sa lepšil, čakanie na výsledky sa skracovalo a ja som sa pomaly „vracala späť“.  
S veľkou opatrnosťou som do jedálnička pridávala jedlá,  pozorovala ako na ne moje telo reaguje a postupne začala priberať . Vrátila som sa do práce, začala chodiť medzi ľudí. S ľuďmi na fórach som toho mala stále menej a menej spoločné, pretože JA som bola už takmer v poriadku. Rozhodla som sa, že to bude maximálne tak laktózová intolerancia a to ostatné spôsobili tie zlé, zlé lieky.

Po dvoch mesiacoch som sedela v  ordinácii, usmievala sa na svojho sympatického lekára, ktorý sa hrabal v papieroch. Našiel v nich laktózovú intoleranciu a mne padol kameň zo srdca. Usmiala som sa. On sa zamračil. „Tak tu vám píšu aj ulceróznu kolitídu,“ povedal zamyslene a mne zovrelo hrdlo. Veci, ktoré mi následne povedal som vnímala skôr ako vzdialený šum než slová človeka sediaceho oproti mne. Odišiel a vrátil sa s knihou, ktorú mi vložil do rúk. Táto situácia mi prišla nanajvýš tragikomická. Viete, niekedy vám v ordinácii nedajú žiadne materiály, niekedy vám dajú leták. Ja som dostala hneď celú knihu. „Keď už teda tak rada čítate,“ dodal s úsmevom.

Prízvukoval, že čokoľvek si prečítam, mám to zredukovať, pretože mám miernu formu a s liekmi, ktoré so mnou zostanú na dobu neurčitú (dokedy budú účinkovať a nebude ich treba nahradiť nejakým svinstvom) bude všetko v poriadku. Sem-tam si ma skontroluje, uistí sa, že je všetko tak, ako má byť a ja sa s tým bez problémov naučím žiť.

A naučila som sa J Bez problémov sa to však nezaobišlo. Pamätám sa, ako som o tom začala ľuďom hovoriť, najskôr rodine, blízkym priateľom, kolegom. Všetkých som ubezpečovala, že som v pohode,  že mám miernu formu a môj život sa tým nijako nezmení. Pamätám si najmä presviedčanie okolia poobede po stanovení diagnózy. Taká som bola pred ostatnými silná a odvážna, až som sa večer zosypala a prerevala celú noc.

Prvý rok je za mnou. Rok v remisii, bez relapsov, rok plný pokusov a omylov, rok terapie, po ktorom mám pocit, že mám viac problémov, ako keď som ku psychologičke prišla po prvýkrát (čo je, napočudovanie, dobre). Rok nesmiernej podpory a lásky okolia, radosti z maličkých vecí a banálnych detailov,  rok zbavovania sa toxických jedál, vzťahov, ľudí, emócií a postojov, rok pokory a zmierenia. Rok vďačnosti.

A čo s tým má ten nový blog? Nejem lepok, nejem laktózu, obmedzujem rafinovaný cukor. Sú dni, počas ktorých si musím dávať pozor na vlákninu, šupky, semienka, či vysoký obsah železa v strave.  Napriek tomu STÁLE jem, varím, pečiem, a trávim dlhé hodiny závislačením na pinterestových nástenkách s jedlom.  Je ľahké skĺznuť do stavu, že nemôžete nič jesť a svet je zlý a nespravodlivý, lebo v kaviarňach nemajú rastlinné mlieka a lebo nikde nerobia koláče, aké by ste mohli jesť a celkovo je všetko zlé a ľudia, ktorí môžu všetko jesť sú vaši najväčší nepriatelia,  a keď môžu všetko jesť a nič to s nimi nerobí, tak jednoducho nevedia, o čom je život a bla-bla-bla J

Budem rada, ak môj nový blog niekoho zachráni pred takýmito škaredými postojmi, ak v ňom niekto nájde aspoň trocha útechy a inšpirácie, ak bude mať niekto vďaka nemu plné a spokojné bruško bez výčitiek.  

Láska ide cez žalúdok a ani chronický zápal hrubého čreva na tom nič nezmení!



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára