streda, 24. decembra 2014

Vianočná torta. Nahá, prosím pekne.



Páčia sa mi tie "naked cakes". Také neupratané, prirodzené...a už ma akosi omrzeli jedlé ozdoby a modelovacie hmoty (nie, že by ma niekedy nejak výnimočne fascinovali). Papier, nožničky, trocha šikovnosti a torta ako vyšitá. A pritom jednoduchá. A silno efektná!!!

Taký naked cake môže byť krivý, môže byť nepravideľný...jednoducho sa mu prepáči hocičo!

Torty robím radšej do malej formy, páčia sa mi užšie a vyššie. Toto cesto je tak akurát na takú menšiu a vyššiu tortu, ktorá sa dá pekne rozrezať na tri časti. V podstate je to dvojnásobná dávka cesta, z ktorého robím čokoládové cupcakes (aka najlepšie cesto na svete). 

Cesto:
230g masla (izbová teplota)
400g kryštálového cukru (prípadne trstinového)
4 vajíčka
260g polohrubej múky
140 g čistého kakaa
1 čl sódy bikarbóny
1 čl kypriaceho prášku
1/2 čl soli
300ml mlieka
1 pl vanilkového extraktu


Rúru si zapneme na 180 stupňov. Maslo vyšľaháme s cukrom a po jednom pridávame vajcia.  V miske si zmiešame všetky suché suroviny (múka, kakao, sóda bikarbóna, kypriaci prášok, soľ) a do mlieka pridáme extrakt. Striedavo pridávame sypkú a tekutú časť, po každom pridaní premiešame. 

Formu na tortu vytrieme maslom a nalejeme cesto. Párkrát otrieskame (s citom) naplnenú formu o linku (alebo iný pevný povrch), aby sme sa zbavili bubliniek a šupneme ju do rúry. Pečieme, kým nie je koláč na vrchu pekne vypuklý a pružný.

Necháme celkom vychladnúť, vrch dorovnáme (nemusí byť úplne) a odrezanú časť švacneme do misky na horšie časy (alebo na ozdobu). Koláč prerežeme na tri približne rovnaké časti. Korpus si môžete pokojne nachystať vopred (deň-dva). Stačí, keď ho zabalíte do sáčika a necháte niekde bokom alebo ho dáte do uzatvárateľnej misky a...necháte niekde bokom...

Krém:
250g mascarpone
40g práškového cukru
40g čistého kakaa
230ml šľahačkovej smotany (najlepšie 40%)

Mascarpone vymiešame s cukrom a kakaom, prilejeme smotanu a vyšľaháme do pekne držiaceho krému.

Vrchnú (dorovnanú) časť korpusu dáme na spodok taniera (rovnejšou časťou dole). Na korpus napatleme približne polovičku krému. Nezarovnávajte, nebabrite sa s tým. Pekne abstraktne to tam nehádžte, trocha upatlite a hotovo! Na krém položíme ďalší horpus a znova napatleme krém. Na vrch dáme najspodnejšiu časť (tú, ktorá sa piekla na dne formy, čiže je krásne rovná) a poprášime práškovým cukrom. Na vrch môžete dať pokojne aj ovocie, prípadne čokoládové hoblinky. Deokorovanie už nechám na vás. Vybláznite sa! Aby vám z tých sviatkov náhodou nepreplo.

Šťastné a veselé...a tak ďalej...












utorok, 16. decembra 2014

O cviklovom "skorokoláči"


Teraz vám idem niečo povedať. O koláčoch, o čom inom...O poriadnych, sladkých koláčoch. Pretože také majú koláče byť. Z poriadnych plnotučných surovín, z kvalitných vajec, z múky...dekadentné, tak trocha hriešne, tak trocha zakázané. Také, pri ktorých jedení máte chvíľami pocit, že robíte niečo zlé, čo vás ale zároveň teší a dáva vám to taký ten šteklivo-dobrodružný pocit. Také majú byť koláče.

V poslednej dobe je všade naokolo viac takých tých „skorokoláčov“, ktoré sú zdravé, a z ktorých jednoducho ten dekadentný pocit nevydolujete, ani keby ste sa do trojuholníka poskladali.  Nechápte ma zle. Ja si vážim všetkých šikovných ľudí, ktorí prichádzajú s týmito zdravými nápadmi. Veľmi. Ale...ale koláče to nie sú. A ja to viem, pretože sa nimi kŕmim. Pretože iné koláče moje telo príliš nechce. Pretože má asi veľa dobrodružstva z iných zdrojov a tak mu takéto koláčovanie asi nechýba. Asi...

A mne je z toho trocha smutno. Pretože by som sa najradšej niekde v kúte kaviarne tajne napchávala napríklad perníkovým cheesecake-om a zajedala ním sladký pocit viny.  

Laktózová intolerancia sa ešte nejako „prešťať“ dala, ale prehlbujúca sa precitlivenosť na lepok v kombinácii s chronickým zápalom hrubého čreva už príliš nie. A tak som teraz chtiac-nechtiac na tej „zdravej“ strane. Na tej „skorokoláčovej“. Lebo koláčová to teda nikdy nebude....

Viete, aké strašne ťažké je navodiť si taký dekadentný pocit s niečím zdravým?! Veľmi! Ale niekedy sa k tomu dá aspoň trocha priblížiť. Napríklad takým cviklovým "skorokoláčom". Takýmto:


Recept je z polovičnej dávky, na taký menší a vyšší plech (objem asi rovnaký, ako klasická tortová forma).  Koláč sa príliš nedvihne a má takú pudingovú konzistenciu. Ale aj tak je super :).

230g červenej repy
2 vajcia
2 prezreté banány (treba rozmačkať/rozmixovať)
2čl citrónovej šťavy
4 PL javorového sirupu (prípadne medu)
1PL kokosového oleja
½ hrnčeka kakaa (čistého)
2čl škorice
2čl perníkového korenia
1čl vanilkového extraktu
1čl sódy bikarbóny


Cviklu si uvaríme dopredu (pokojne aj deň vopred) a spravíme z nej pyré. Ja už to teraz robím tak, že si jej naraz povarím a pomixujem viac a dám do mrazáku.

Všetky suroviny zmiešame dokopy a cesto vylejeme na plech. Strčíme do rúry vyhriatej na 200 stupňov a pečieme, kým nie je koláč na vrchu „pružný“ a lesklý (cez pol hodinku).

Ja zvyknem nechať koláč vychladnúť, potom ho nakrájam na malé kúsky, pobalím samostatne do papiera na pečenie, dám do uzatvárateľnej nádoby a šupnem do chladničky.  Neviem vám povedať, ako dlho vydrží, pretože je u nás vždy do 2 dní zjedený.

Budem rada, ak tento koláč urobí niekomu radosť, ak niekomu pomôže. Upečte, zjedzte, tešte sa z neho. Ale pokiaľ môžete, zoberte niekoho, s kým vám je dobre a choďte na nejaký poriadny, tučný koláč, po ktorom sa budete cítiť tak trocha previnilo. A užite si ho aj za mňa.



nedeľa, 5. októbra 2014

(Mini) Pavlova



Pavlova je nielen dezert vysoko vizuálne efektný, ale najmä neskutočne dobrý. A úplne naj je, keď namiesto jednej veľkej spravíte niekoľko maličkých, aby dostal každý „tú svoju“.

V podstate ide o bielkové „pusinky“, naplnené (zvyčajne) vyšľahanou smotanou, ozdobené ovocím.  Vždy som obdivovala krásne Pavlova torty, ktoré boli cool ešte pred tým, ako sa objavili takzvané „naked cakes“ (čiže nahé torty), ktoré pomaličky nahrádzajú klasické veľké svadobné a iné torty zabalené do ton cukrovej hmoty (klobúk dole pred všetkými šikovnými cukrármi, ktorí sa s nimi dokážu vyhrať, môj „šialok kávy“ to však nikdy nebol a ani nebude).  Ale naspäť k Pavlove.

Čo vám poviem, strašne je chutná, keď sa na ňu kuknete a tieto maličké „jednohubky“ sú ešte chutnejšie.

Predzvesťou  dobrej Pavlovy je čistý vercajk. Keďže je jej základom pekne vyšľahaný sneh, musia byť misa na šľahanie i šľahač úplnecelkomnajviac čisté a hlavne nemastné. Ja vám verím, že si po sebe po pečení umývate riady a nenechávate po sebe kúdole cukru a kakaa, ale pred šľahaním bielkov to chce extra pozornosť. Misu aj šľahač poriadne poutierajte suchým servítkom, aby ste ich zbavili akýchkoľvek stôp po mastnote. A môžete začať s prípravou základu!

Základ (približne 12 kusov):
4 bielka  (izbová teplota)
130 gramov práškového cukru
½ polievkovej lyžice zlatého klasu (alebo kukuričného škrobu)
1 čajová lyžička octu
1 čajová lyžička vanilkového extraktu

Zapnite rúru na 150 stupňov. Bielka oddeľte od žĺtkov (z ktorých môžete pripraviť Lemon Curd alebo Créme Brulée), a pekne jeden po druhom dajte do misy, v ktorej budete sneh šľahať. Nechajte šľahať až dokým bielka nezačnú tuhnúť. Potom postupne, po lyžiciach (môžete dať vždy tak 2 naraz), pridávajte práškový cukor.  Bielka nechajte šľahať dovtedy, kým nemáte krásny lepkavý sneh, ktorý drží tvar.



Pridajte ostatné suroviny tak, že vždy po každej sneh pomaličky premiešate špachtľou.

Na plech dajte papier na pečenie, naplňte cukrárske vrecko krémom a začnite robiť „venčeky“. Najskôr spravte jedno malé koliesko, po ktorého okraji urobíte ďalšie (a pokojne aj ďalšie). Veľkosť a výška záleží od vás (čím a koľko chcete plniť, koľkým ľuďom ich budete servírovať, atď.). Vôbec sa netrápte nedokonalosťou pusiniek. Pavlova je o takom malom zmätku, krehkom chaose. Kolieska nech sú každé iné, s vytŕčajúcimi vrcholčekmi a nepravidelnými tvarmi. Rúru stíšte na 120 stupňov a vložte do nej plech.  




A teraz treba byť trpezlivý, základ sa pečie dlhšie, v podstate sa v rúre tak nejako suší.  Zatiaľ si môžete nachystať plnku. Ja som sa rozhodla pre „klasiku“, vyšľahanú smotanu s cukrom a vanilkovým extraktom a lesné ovocie.  Na jednu smotanu na šľahanie (200ml) potrebujeme polievkovú lyžicu cukru a čajovú lyžičku vanilkového extraktu. A pekne šľaháme, kým nemáme jemnú šľahačku (nie maslo!). Kým sa nám základ dopečie, vložíme šľahačku do chladničky, aby nezvädla.

Po približne hodine a pol pečenia môžete rúru vypnúť, no pusinky v nej ešte nechajte dosušiť (pokojne aj hodinu, aj dlhšie, v podstate by v tej rúre mali aj vychladnúť). Je možné, že vám pusinky pri sušení trocha popraskaujú. Vôbec sa tým však nenechajte odradiť, aj tak budú super.Vonku tvrdé, vnútri mäkké a trocha žuvačkové



Mini Pavlovy môžete zdobiť čímkoľvek. Skvelé sú s LemonCurdom (na ktorý aspoň miniete žĺtka), alebo len tak, s domácim džemom. Pokojne ich môžete naplniť len ovocím (skvelé sú, napríklad,  banány) a poprášiť práškovým cukrom či nastrúhanou čokoládou. Môžete sa s nimi vyhrať ako sa len vašim jazykom a očiam zapáči. A plusom je, že sú bezlepkové (a pokiaľ ich naplníte len chutným ovocím, tak aj bezlaktózové).



Tento istý recept môžete použiť aj na jednu väčšiu Pavlovu. Postačí, ak na papier na pečenie obkreslíte tortovú formu a sneh pekne nacapkáte do jej okrajov. Znova platí, že jej tvar nemusí byť dokonalý.  Každá Pavlova je osobnosť a každá táto osobnosť má byť jedinečná! 

sobota, 2. augusta 2014

Lemon Curd


Moja posadnutosť kyslou chuťou (kedysi sa prejavujúca nadmernou konzumáciou octových čipsov, ktorú našťastie prevalcovala nadmerná konzumácia pečeného octového cíceru) samozrejme zahŕňa aj všetko citrónové.  Citróny musia byť doma stále, bez nich to nejde. Šťava len tak do vody, do avokádovej nátierky (od ktorej si tiež vytváram celkom slušnú závislosť), do sladkých krémov, kôra do koláčov, do šalátov, do cestovín (a všade inde kde sa len pichnúť dá)...a úplne top je, keď máte chuť na niečo kyslo-sladké, otvoríte chladničku a tam TADÁ, Lemon Curd (teda v mojom prípade okrem tej otvorenej chladničky musím mať doma ešte Laktazan).

Lemon Curd je vlastne niečo medzi citrónovým pudingom a citrónovým krémom. Je to žĺtkový krém, do ktorého sa pridáva citrónová kôra a šťava, spolu s cukrom, maslom a štipkou soli. Ide o tradičnú anglickú vec, ktorá sa podáva najmä ako súčasť tea (niečo ako náš slovenský olovrant), spolu s klasickými scones  (malé sladké pečivá) či English Muffins (pečivá z kysnutého cesta).  Toľko historická vložka z anglickej kuchyne (ak by ste silno mali záujem, pokojne vám spravím „spešl“ post čisto o anglickom tea).

Takýto Lemon Curd si môžete napatlať na hocičo a použiť do čohokoľvek. Na sladké pečivo, na chlieb s Lučinou (alebo niečím podobným), do koláčov, do krémov, na bábovku,...a preto je dobré mať ho poruke pripravený v chladničke.  Najlepší je, samozrejme, v čučoriedkovo-citrónových koláčikoch!
Keďže nikto nevie, aký všakovaký bodrel sa vyskytuje na citrónoch, ktoré sú k nám dovážané, odporúčam citróny na pár minút pred použitím vložiť do teplej vody zmiešanej s trochou octu (nie, citróny nebudú kyslejšie. Áno, citróny budú zbavené aspoň nejakého bordelu). Po približne desiatich minútach citróny vyberte, pooplachujte, vysušte a môžete začať so strúhaním kôry.

Na približne 400 mililitrov Lemon Curd-u potrebujeme:
kôru zo 4 umytých citrónov
150gramov práškového cukru
115gramov masla (izbovej teploty, samozrejme)
5 žĺtkov
štipku soli
šťavu zo 4 citrónov (bez dužiny)

V mixéri spolu krátko pomiešame cukor s nastrúhanou kôrou (strašne dobre to bude voňať!), pridáme nakrájané maslo, žĺtky, soľ, šťavu z citrónov a necháme chvíľu premiešať  na najnižšej rýchlosti. Zmes dáme do menšieho hrnca a varíme na miernom až ohni pokiaľ nám zmes nezačne hustnúť. Krém by nemal vrieť! Správnu konzistenciu má vtedy, keď vytiahnete varešku, prejdete cez stred prstom a zostane po ňom pekne čistá „cestička“. Vtedy krém môžete odstaviť zo sporáka a ešte chvíľu premiešavať, aby rýchlejšie ochladol.  Teraz máte dve možnosti: a) krém precedíte do zaváraninového pohára cez sitko, aby ste sa zbavili kôry, b) krém len prelejete do pohára a necháte vychladnúť.  Neskôr ho pekne zavrite a strčte do chladničky. A tešte sa z neho vždy, keď otvoríte chladničku (a ešte viac, keď ho budete jesť)!




štvrtok, 17. júla 2014

O priemyselnej špionáži v Londýne



Tak som sa po pár rokoch znova vybrala do Londýna. Motať sa, stratiť sa a ochutnávať. Ostatne ako vždy (a všade)...

Podobne ako minulé leto v Prahe som chcela ochutnať pár koláčikov a konečne okúsiť nejaké tie známe „značkové“ cupcakes.  Popravde...okúsila som cupcakes z dvoch cukrární a rozhodla som sa, že mi stačí. To ma však nezastavilo od ochutnávania iných koláčikov!

The Hummingbird Bakery je relatívne slávna sieť pekární, ktoré sa špecializujú na cupcakes. Moje nároky a očakávania sú veľké a tak som čakala čarovné miesto plné šarmantných zamestnancov a ešte šarmantnejších koláčikov. Cukráreň  v Spitalfields (na ulici s úžasným názvom Frying Pan Alley) pôsobila tak trocha chladne a priemyselne – ako biznis bez srdca. Žiaden červený koberec, žiadne ovácie, žiadna vanilka rozvoniavajúca na kilometre...a tak sme si kúpili Red Velvet, Black Forest a Chocolate Cupcake a upaľovali preč.  Po ceste cez trh na nás celkom neplánovane vyskočili cupcakes od Lola´s Cupcakes.  Ich stánok našťastie ponúkal aj „minies“ (pri pohľade na ďalšie veľké cupcakes sa mi totiž upchávali cievy) a tak sme zobrali dva – Peanut Butter a Coconut.  Hoci išlo len o stánok na tržnici, pôsobil osobnejšie, „teplejšie“ ako Hummingbirds.

Motajúc sa po okolí i neokolí sme objavili park s múzeom venovaným histórii „interiérového dizajnu“ v Anglicku.  Čarovné miesto, čo vám poviem. Ešte čarovnejšia čitáreň a pokojný malý park. A práve v tomto parku sme začali ochutnávať. Prvé išli malé „Lola cupcakes“ – jeden kokosový a jeden s arašidovým maslom. Tí, ktorí ma aspoň trocha poznajú vedia, že zasa až tak veľmi nie som „na sladké“ (výnimkou je len priemyselná špionáž, gastroturizmus, a výnimočne pekné koláče, ktoré jednoducho ochutnať musím).  A tak pre mňa bolo jedenie koláčikov tak trocha boj. Najmä preto, že boli príšerne sladké a ešte príšernejšie maslové.  Práškový cukor luxusne škrípal pod zubami, maslo sa roztápalo v ústach...no mňam. Nechápte ma zle, koláčiky boli dobré, ale stačila polovička z každého.  

Ten s arašidovým maslom bol o niečo lepší (asi preto, že nahradil časť masla v premaslovenom kréme). Cesto v oboch bolo fajn, jemné, ale nič prevratné.

A keďže sme masochistky, rozhodli sme sa, že dáme jeden aj od Hummingbirds. Čokoládový s čokoládovým krémom a čokoládovými ozdobami. Aj ten bol fajn, ale žiadne odpadávačky sa nekonali. Cesto bolo na môj vkus trocha suchšie a krém zasa príliš krémový a sladký.  Nechcem byť príliš veľký narcis, ale moje koláčiky mi chutia viac. Klasické americké cupcakes sú síce riadne maslové a riadne sladké, ale moje „menej-cievy-upchávajúce“  sú mi sympatickejšie (aj keď sa, samozrejme, nejdem porovnávať s reťazcami s dlhoročnými skúsenosťami).

Keďže sme boli dostatočne presladené a tú kopu masla sme predýchavali ešte ďalšie dve hodiny, posledné dva cupcakes nám zostali na raňajky. A keďže boli cez noc v chladničke, nejdem písať o ich čerstvosti a vláčnosti/suchosti cesta. To by bolo totiž strašne nefér. A tak len o chutiach. Konečne som ochutnala Red Velvet...moment, na ktorý som sa silno tešila. Cesto bolo fajn (aj napriek chladničkovému procesu), krém bol na môj vkus zasa príliš sladký a práškový cukor v ňom príliš pieskový. Pravdepodobne ide aj o zvyk, keďže robím cream cheese na Red Velvet inak, ako sa píše v receptoch. Ja doň okrem „cheesu“, pridávam aj tvaroh a nechávam ho menej sladký, aby vytvoril pekný kontrast s koláčikom. Koláčik bol, samozrejme, aj tak dobrý, pre moje chuťové buky však znova prisladký.  Black Forest je čokoládový cupcake plnený višňovým džemom zdobený krémom, džemom a čokoládovými ostružlinkami. Tento bol chuťovo veľmi dobrý, o niečo ľahší než tie ostatné (pravdepodobne vďaka tým višniam) a bol z mojich tohtoročných londýnskych cupcakes aj posledný.

Počas nasledujúcich dní padlo za obeť ešte niekoľko koláčikov a tartov, osobne som bola najuchvátenejšia z „L´eto Caffé“ . A asi ešte dlho budem. A všetkým vám tam silno odporúčam ísť, keď sa objavíte v Londýne! Ich „kaviarničky“ majú priveľmi veľa superlatívov, nejdem vás nimi nudiť.
Tu som si objednala malinový tart a cheesecake zo zeleného čaju.

Raspberry Tart mal neskutočne jemný základ, ktorý bol zdobený šľahačkou a malinami. Jednoduché, efektné, neskutočne chutné. Žiadne prehnané sladenie, žiadna ťažká maslová chuť! Koláčik ako sa patrí. Na „čajový“ koláčik som sa tešila neskutočne. Zelený čaj milujem a o Matcha prášku som sa toho načítala už celkom dosť (a raz hádam nájdem aj odvahu niečo s ním napiecť).  Klasický cheesecakový základ zo sušienok,  syrovo-čajový krém, zdobenie z čerstvého ovocia. Tá chuť sa asi ani opísať nedá. Trochu sladká, trochu trpká...neskutočná! Určite lepšia, než som čakala (a to som, klasicky, čakala veľa). Na rozdiel od „sugar stavu“ po cupcakes sa po týchto koláčikoch nič také nedostavilo.  Pekne som si odkráčala spokojná, s tak akurát plným bruškom, šťastná a vďačná. A tak som si, v podstate, odkráčala aj zo samotného Londýna...

Klikajte na linky, obkukajte cukrárne a keď bude príležitosť, určite vyskúšajte J

Nezabudnite na Facebooku omrknúť fotky z tohto dobrodružstva a podeliť sa o vaše letné koláčové zážitky!


nedeľa, 25. mája 2014

Zdravý Lemon Tart


Kokosový olej je strašne fajn. Na všetko. Na varenie, na ksicht, na nohy, na vlasy, na pery...všade využiteľný! Tak som sa konečne prebojovala k tomu, aby som ho použila aj pri pečení. 
Okrem potreby použitia kokosového oleja ma "dohnali" k vyhľadaniu receptu a jeho následnej realizácii tri veci:

1. Môj organizmus (zasa) protestuje a nepáči sa mu väčšina vecí, ktorými ho kŕmim, takže som momentálne v "úspornom" režime. 
2. Po svadobných cupcakes (100ks) mi zostalo veľa žĺtkov aj napriek tomu, že som dnes piekla aj "mini quiches".
3. Už vyše mesiaca sa na mňa moja mamina strašne škaredo pozerá, pretože kúpila mandľovú múku v domnení, že jej niečo dobré upečiem. Dnes som sa začala cítiť fakt previnilo...

Aha! A ešte citróny. Nikdy síce nemám problém spotrebovať také citróny (citrónová voda musí byť!), ale sem-tam je dobré pichnúť ich do koláča!

A tak som hľadala, kombinovala, zvažovala, prepočítavala...a tu je výsledok (teda...tu je to, čo k výsledku potrebujete):

Korpus:
200g mandľovej múky
5 polievkových lyžíc kokosového oleja (pokiaľ máte olej v chladničke, dajte ho nachvíľu von alebo si ho pred použitím trocha roztopte)
štipka soli
1 vajíčko

Všetky suroviny spolu zmiešajte, aby držali pekne pokope. Ja som olej pridávala po lyžičkách a zisťovala, koľko ho naozaj treba. Vyšlo mi 5 lyžíc, ale predpokladám, že to bude trocha závisieť aj od múky. Takže začnite pomaly a pridávajte. Hmotu natlačte do tortovej (alebo keď sa vám chce hrajkať "pájovej") formy a dajte na 10 minút do vyhriatej  rúry (180 stupňov). Nechajte korpus odstáť.

Krém:
6 žĺtkov (je ich 6, pretože mi ich toľko zostalo a hľadala som recept presne na tento počet)
170g medu
120ml citrónovej šťavy (približne dva citróny)
kôra z jedného citróna
100g kokosového oleja

Zmiešajte všetko okrem oleja (ja som si môj dala navážený najskôr do chladničky, aby sa mi lepšie "dávkoval", ale ono je to asi celkom jedno) a za stáleho miešania povarte na miernom ohni. Keď sa vám začnú objavovať prvé bublinky, začnite po kúskoch (po lyžičkách) pridávať olej. Miešajte. Keď začne krém vrieť, odstavte ho a nechajte chvíľu vychladnúť. Vylejte na mierne vychladnutý korpus, nechajte chvíľu odstáť a šup do chladničky! 

Ideálne je, nechať koláč cez noc v chladničke (a zožrať ho na raňajky, lebo raňajkové kalórie sa nepočítajú). Čo si budeme klamať, ja som to vydržala 3 hodiny (a aj to som musela upratovať, aby som na neho vôbec nachvíľu zabudla).

Každopádne to čakanie stálo za to!